..

• Prolog
  

  Toto je jedna z tých situácii , keď neviete ako ďalej . Keď spomínate na všetko dobré , čo vás stretlo . zamiešajú sa do toho zlé spomienky a vy netušíte čo budete robiť . Slzy vám zmáčajú tvár . Nedokážete sa usmiať . Nedokážete prestať myslieť . Nedokážete zastaviť prúd vašich sĺz . Jediné čo momentálne môžete alebo skôr musíte , je začať nenávidieť celý svet. Obviňovať ho za všetko zlé , čo vás stretlo . Znovu myslíte len na zlé veci . Dokonca aj tie najkrajšie spomienky vo vás vyvolávajú záchvevy plaču . Očami prepaľujete stenu , oblohu , zem a snažíte sa všetko zmeniť . Snažíte sa vrátiť čas . Snažíte sa myšlienkami a vašou bujnou fantáziou napraviť to čo sa stalo . Už nespomínate . Premieta sa vám v hlave vlastný príbeh poskladaný z osôb , na ktorých vám záležalo ale stratili ste ich. Stratili ste ich , lebo ste sa o nich vôbec nezaujímali . Stratili ste ich , lebo ste sa možno snažili až príliš . Môžte robiť čo chcete aj tak nakoniec zomriete . A to ,či zomriete šťastný alebo utrápený v slzách v samote je napísané vo vašom osude .
  Rovnako teraz váham ja . Neviem , či budem v živote šťastná . Šťastie ma už opustilo . Nič ma neviaže s minulosťou . Môžem urobiť hocičo . Aj skočiť dole .
  Môj pohľad sklesol úplne k zemi . Neskôr pod most , na ktorom stojím . Na rozbúrené vlny obyčajnej vody . Vodu som vždy neznášala. Tak ako aj plávanie a smrť. Dva protiklady rovná sa klad. Smrť vo vode medzi odpornými rybami a odpadkami. Postavila som sa bližšie k okraju mosta. Teraz už len skočiť.
  Veľa ľudí mi vravelo , že nič nedokážem . Že na svete robím len trapasy a problémy . Že som nepotrebná . Mali pravdu . Dokázala som však len jedinú vec. Nasrať ich za sekundu mojim úsmevom . Jediné moje plus bolo nasierať a provokovať ľudí .
  Teraz však hľadím na spenenú vodu , ktorá akokeby kričala : ,,Skoč , bude ti lepšie.“ Ale čo by som dokázala tým , že skočím ?
  Vzadu som začula jeho hlas . Kričal . Vrieskal . Plakal : ,, Neskáč .. Prosím ťa ...“
  Nemala som síl sa obzrieť . Vyhŕkla mi jedna slza . Za ňou druhá . Nasledovali ju tri , štyri , či päť . Nepočítala som ich . Nariekala som , že všeto musím ukončiť . Pustila som sa zábradlia . Nadýchla som sa . Šmahom ruky som si zotrela slzy . Obzrela som sa a uvidela ho na zemi . Kľačal na kolenách . Plakal a dookola opakoval , ako ma miluje , že sa to vyrieši a bude všetko skvelé .
  Usmiala som sa na neho a venovala mu posledné slová : ,, Milujem ťa a navždy budem . Vidíme sa v nebi .“ Obrátila som svoju tvár . Začala som ale pochybovať . Čo ak robím chybu ? Ja to v podstate ani nechcem . Chcem byť s ním . Nechcem umrieť . Obzrela som sa naposledy , Vtedy som uvidela ako uteká ku mne . Kričal , nech okamžite skočím . Nechápala som prečo . Chce moju smrť ? Pohľad mi ale zablúdil na niekoho iného . Na osobu , ktorá ma celý svoj život nenávidela . Teraz na mňa hľadela so zbraňou v ruke. Počula som výstrel . Náraz . Silná bolesť . Tma . Nič . Už len tma .