Po dvoch rokoch
Sedím na posteli. Je tvrdá ako kameň . Opieram sa chrbtom o skrehnutú stenu . Zaklonila som hlavu dozadu a zhlboka si vzdychla. Pohľadom som neprestávala prepaľovať stenu. Bola zjavne poškodená mojimi škrabancami . Každý jeden škrabanec znamená jeden deň v tejto odpornej diere . 369 . Rok aj tri dni . Tento čas už zazerám na stenu , hlinenú podlahu a hrubé biele dvere . Nemohla som vedieť , že to takto dopadne . Očakávala som niečo lepšie . Nemyslela som, že tu takto skončím. Dúfala som , že môj skok vyrieši všetko zlé... On to však len všetko začal. Všetky tieto nezmysly sa dejú kvôli tomu nevydarenému dňu . Prečo len musel prísť on..
Dnes je sobota. Každú sobotu sa biele dvere otvárajú .Stojí v nich muž v čiernych nohaviciach a v bielom plášti . Znovu som sa nemýlila . O pár sekúnd prišiel . Vytiahol ma von . Vliekol bo dlhej únavnej chodbe do jedálne.
Posadili ma na stoličku medzi ostatných psychopatov. S tým rozdielom , že ja psychopat nie som. Som na zlom mieste . Pokúste sa toto vysvetliť doktorom , ktorí to počúvajú dennodenne . Položili predo mňa plastovú misku s nejakou žbrndou vnútri.
ĎALEJ NEVIEM ČO (Y)
